Golgota
Program domácej pobožnosti podľa Pašií – program Veľký piatok 10. 4. 2020

Piesne: 114,102,97,113
Iné biblické text: 2K 5,14-21; J 19,16-30

Text: L 23,44-49
„Bolo okolo šiestej hodiny a nastala tma po celej zemi až do deviatej hodiny. Slnko sa zatmelo a chrámová opona sa roztrhla napoly. Tu Ježiš zvolal mocným hlasom: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Keď to povedal, dokonal. Keď stotník videl, čo sa stalo, oslavoval Boha a hovoril: „Skutočne, tento človek bol spravodlivý!“ A celé zástupy, ktoré sa zbehli na toto divadlo a videli, čo sa stalo, bili sa do pŕs a vracali sa domov. Všetci jeho známi však stáli obďaleč. Aj ženy, ktoré ho nasledovali z Galiley, na to pozerali.“

Milí bratia a sestry.
V tieto dni počujeme, že svet po tom ako sa všetko toto čo momentálne prežívame skončí, bude iný. Niektorí sa už vyjadrili, že kríza, v ktorej sme sa naprieč svetom ocitli rozdelí svet na pred koronou a po korone. A možno sa pýtame akú podobu bude mať budúcnosť sveta ktorá príde potom? Kresťania premýšľajú nad tým, aká bude budúcnosť cirkvi? V neposlednom rade sa potrebujeme pýtať sami seba: „Čo sa zmení v mojom živote?“. Tento čas mnohí vnímajú ako príležitosť k zmene. Zmena sa žiada. To akú podobu bude mať zmena nateraz nevieme s istotu povedať. S istotou je však potrebné povedať, že zmena príde v tej miere v akej uchopíme príležitosť k zmene. Zmena vonkajšieho sveta k lepšiemu prichádzame zmenou vnútorného sveta každého človeka. Chcem veriť, že slávenie veľkonočných sviatkov v cirkvi počas tohto obdobia bude zlomovým pre mnohých ktorí sa k viere hlásia, aj tých, ktorí sa k nej nehlásia či Boha hľadajú. Verím, že tá zmena prichádza vtedy, keď sa príbeh znejúci počas veľkonočných sviatkov stane našim osobným príbehom. Keď sa ocitneme uprostred neho nie ako diváci, ale priami aktéri. Z množstva postojov a výrokov ktoré znejú od ľudí pod krížom je pre mňa tým najsilnejším vyznanie vojaka: „Tento bol naozaj syn Boží“. Veľkonočný príbeh je pre náš pozvaním k tomu, aby sme aj my nad svojim životom opätovne či možno prvý krát vyznali podobne ako pod krížom: „Toto (Ježiš) je Boží syn“. Pomyselne uprime svoj zrak na Golgotu, kde tento Boží syn zomiera.

Golgota – miesto ľudskej biedy a slabosti
Golgota bola miestom kde sa snúbila brutalita a hrôza. Golgota bola miestom bolesti fyzickej a tiež duševnej. Golgota bola pochovaním všetkých ľudských nádejí. Golgota bola miestom z ktorého neexistoval návrat. Pašiový príbeh mám len náznakovo opisuje to, čoho by človek nechcel byť divákom a nieto už samou obeťou. A predsa to o čom čítame v evanjeliách, toho sme neraz v živote priamym svedkom. Bieda a slabosť nás obklopuje. Hovoríme o nich, počujeme o nich a sledujeme ich na obrazovkách. A z diaľky súcitíme a prejavujeme hlbokú túžbu pomôcť. Z diaľky sa tiež pohoršujeme a vyjadrujeme tak nesúhlas s tým čo sa stalo. Z diaľky sa hneváme a túžime, aby spravodlivosti bolo učinené zadosť.
Lenže sú chvíle, keď prestávame byť svedkom: sú to tie chvíle, kedy bieda a slabosť zasiahnu naše vlastné srdcia a my sa stávame toho priamym účastníkom. Zažívame svoju vlastnú Golgotu. Golgota je aj našim miestom kde bytostne vstupujeme do hlbín vlastného bytia a premýšľame o jeho zmysluplnosti. Tým miestom Golgoty sú chvíle, keď strácame sami seba. Sú to vzácne chvíle, ktoré nám pripomínajú to, na čo neraz v živote zabúdame – na čo neraz cielene nechceme myslieť. No ono to prichádza z času na čas veľmi silno. Čo vtedy potrebujeme je blízkosť druhých. Potrebujeme jeden druhého, aby sme prešli to temné údolie života. Potrebujeme to, čoho sme sa my moderní Európania vzdali – vzájomnú blízkosť. Áno nadchli sme sa technickým pokrokom, ktorý prekonal vzájomnú vzdialenosť no nevytvoril vzájomnú blízkosť. Dnes vnímame ako nám tá fyzická blízkosť, ktorú sme v mnohých prípadoch vytesnili chýba. A tak začíname správne využívať to čo sme sami stvorili, aby prekonalo to do čoho sme vlastnou vinou upadli. Túžime byť blízko jeden druhému, manželia k sebe navzájom, úzky či širší okruh rodiny, susedia, spoločenstvá aj spoločnosť ako taká. Vzájomná blízkosť pomáha lepšie niesť vlastnú slabosť no nerieši podstatu vecí. Túžba po blízkosti však ukazuje ďalej. Tam ukazuje aj Ježišov výkrik na kríži: „Bože môj , Bože môj prečo si ma opustil“? Ježiš na kríži nie je opustený. Len niekoľko metrov od neho sú tí, ktorí s ním úprimne súcitia, ktorí plačú nad tým čo sa s ním deje. Lenže oni nedokážu pomôcť. Len bezradne stoja a prizerajú sa. Presne tak to neraz zažívame v živote aj my.

Golgota – miesto Božej prítomnosti
Ježiš svojim výrokom vyjadruje hlbokú túžbu človeka po prítomnosti niekoho viac ako len človeka. Túži po Bohu, spoločenstve s ktorým je jeho život prepojený a do rúk, ktorého odovzdáva svoj život. To hlboké prepojenie Stvoriteľa so svojim stvorením je prítomné v človeku už samotnou existenciou. Túžba po tom čo človek pre hriech stratil sa z ľudského srdca nevytratila. Golgota a Kristov kríž za hradbami Jeruzalema je svedectvom o tom, že sa nevytratil objekt tejto našej túžby.
Golgota aj keď sa to nezdá je miestom Božej prítomnosti. Zdá sa, že Boh nevstupuje do danej situácie. Áno nevstupuje. Nepotrebuje vstupovať, lebo je v nej trvale prítomný. Boh nezabudol na svoje stvorenie ani ho vedome neopustil. Naopak. Bol to človek ktorý sa Bohu vzdialil, vytlačil ho zo svojho zorného poľa. S pribúdajúcimi možnosťami, právami, výdobytkami techniky mnohí uverili, že Boh – transcendentno je prežitok. Prekonaním stredovekých myšlienok o živote a svete človek uveril, že s tým rovnako prekonal aj myšlienku opodstatnenosti existencie Boha. Nechcem aby to znelo ako káranie tých, ktorí žili kedysi, ale opis ľudského vnútra. To sa doteraz nezmenilo. Človek sa stal otrokom svojho vlastného ja, ktoré sa vzpiera tomu, kto o sebe hovorí: „Ja som …“. Boh sa človeku neobrátil chrbtom a nenechal ho napospas svojim vlastným silám a možnostiam. Dávno by svet nebol svetom aký ho teraz poznáme. Z istotu by svet nebol vôbec. No svet je svetom a my sme jeho súčasťou.
Celý životný príbeh Krista je jedným veľkým svedectvom o Božej prítomnosti. Lebo sám Boh v Kristovi vstupuje do sveta. Je súčasťou tej najhlbšej biedy nie ako divák, ale ako obeť. Pozná teda silu Golgoty. Golgota je však ako miesto bolesti a slabosti predsa len iné od tých našich Golgôt. Výnimočnosť tohto miesta je práve v tom, že tam zomiera Ten, ktorý je čistý a bez hriechu. Jeho čistý život Boh prijíma ako ten, ktorý zakrýva ľudskú nečistotu hriechu. „ …aby nezahynul, ale večný život mal každý kto verí v Neho“ (J 3,16). Svoj život dáva ako výkupné za ľudský dlh lásky k Bohu a človeku. Golgota je miestom Božej prítomnosti. Vierou túto blízkosť zažívame aj keď Boha nevidíme. Lebo vierou vyznávame spolu so žalmistom: „Blízky je Hospodin tým, čo sú skrúšeného srdca, a pomáha tým, čo sú ubitého ducha“ (Ž 34,19). Cez Golgotu – tú osobnú Golgotu sa máme možnosť na kolenách v pokore a pokání stávať takými, ktorým je Boh blízky.

Golgota – symbol Božej lásky
Prečo to robí? Prečo Boh vstupuje do hlbín ľudského bytia, nechá sa potupiť a zabiť svojim vlastným stvorením? Vedie Ho k tomu láska, ktorá je Jeho podstatou. V tej láske ide za hranicu ľudskému rozumu pochopiteľnému a srdcu uchopiteľnému. Kristus na kríži je zhmotnením hĺbky tejto lásky.
Robí to sám od seba no robí to nie pre seba. Boh človeka k svoje existencii nepotrebuje. My ľudia ju potrebujeme. Láska ktorá sa obetuje cele v prospech nás je tým, čo nám dáva pocit našej hodnoty. Pre lásku sme boli stvorení a v tejto láske žijeme. Boh má dostatok lásky pre každého, kto po jeho láske skutočne zatúži. Nebojme sa oddať nanovo tejto láske, alebo aj celkom prvý krát. Do vnútra koho zvesť o Jeho láske vstupuje a nachádza priestor pre rast stáva sa preň silou k životu. „Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život“ (1J 4,9). Aký je to život? Je to život lásky. „My milujeme, lebo On prv miloval nás“ (1J 4,19). Láska totiž dáva zmysel nášmu životu. Golgota je miesto na ktorom stretávame Boha lásky, aby jeho lásku zažili tí, ktorí sa stretávajú s nami. Láska totiž mení svet, láska je liekom na bolesť celého sveta.

Bude sa deliť svet na ten pred koronou a po korone? Uvidíme. Jedno však vieme. Svet sa už teraz delí na ten pred Kristom a po Kristovi. Nie náhodou. To najdôležitejšie pre človeka je dané v Kristovi – v tom čo sa deje na Golgote. Otvorme sa požehnaniu, ktoré k nám prichádza skrze Kristov kríž a podobne s vojakom pod krížom zvolajme z plného srdca: „Naozaj Kristus je Božím synom“. Amen